sombohem

Ahoj, toto som ja. Moje bohémske ja, nebudem sa predstavovať kto som, čo som. Ale pomôžem Ti, pozri čo o mne hovorí internet:

a presne takto ma môžeš brať aj ty. Čo chcem tým dosiahnuť? Len sa podeliť o svoj spôsob žitia, verím, že nepohorším žiadne krásne a otvorené mysle, ktoré čítajú blogy ľudí ako som ja. Som jednoduchý človiečik, žijúci, dýchajúci, mysliaci, ktorý má city a dušu ako aj Ty. Keď sa porežem krvácam, keď sa opijem, bolí ma hlava, keď si prečítam vtip, tak sa smejem. Ibaže pijem a smejem sa častejšie ako ostatní, v tom vidím jediný rozdiel a to je to čo nechcem. Chcem, aby si sa smial, aby si plakal, aby si cítil a hlavne, aby si žil. Ži spolu so mnou, spolu s Tvojim okolím, neuzatváraj sa do bubliny. Pretože ver mi, tá bublina raz určite praskne. A keď praskne, tak si budeš môcť búchať hlavu, že koľko času si stratil tým, čo nie je podstatné. Zbytočne si budeš robiť výčitky, z toho sú len vrásky a rýchlejšie starneme. Kým sme mladí, či už duchom, vedomím alebo fyzicky, aj keď pochybíme, naučme sa spolu prejsť si cez to bezbolestne. Áno, emócie tam budú. Ale to nie je bolesť, to Ti len pripomína, že si človek.

Ak tu chceš so mnou stráviť príjemné chvíle a stavy, chcem Ti dať prvú radu ako nebyť v bubline. Je to zároveň aj istý druh žiadosti. Čo robí ľudí ľuďmi je hlavne to, že sa dokážeme rozprávať. Áno, viem, že dokážeš pretelefonovať hodiny, palce Ťa bolia od toľkých messengrových správ, ale na tie teraz zabudni. Čo od Teba chcem je, aby ste keď pôjdeš ráno do práce, na nákup do obchodu, budeš stáť na autobusovej zastávke, budeš čakať pri bare, kým Ťa obslúžia, tak sa tej osoby za barom, za pokladňou, vedľa na zastávke, Tvojho nového kolegu alebo kohokoľvek koho nepoznáš, tak sa ho spýtaj len jednu vec: „Ako sa máš?“ A môžeš zostať ticho.

V tú chvíľu nastáva krásna vec, áno, chvíľu zostane človek zaskočený, to je normálne. Ale to krásne je to, že ten človek, ktorý ti bol pre niečo sympatický a dal si mu tú otázku, zrazu sa rozrozpráva, povie Ti aj to čo chceš / nechceš vedieť, ale to je skvelé.

A vieš prečo to tak je? Pretože, keď prídeme (ty, ja, on, to je fuk, proste hocikto) domov zo školy alebo z práce po 8 až 12 hodinách, tak málokedy dostaneme otázku – ako sa máš? ako sa cítiš? aký máš deň? – nie sme na to zvyknutí a to je chyba, zabudli sme sa pýtať. Pocity nevygooglime a preto zabúdame užívať si také maličkosti ako je úsmev z toho, že niekto je milý.

To, že sa považujem za ľahkomyšlienkára nie je urážka, pre mňa je to o takýchto maličkostiach, učím sa byť niekto kto myslí nevšedne, kto možno spraví niečo zbrklo, možno sa prvý krát pri tej otázke ako sa máš aj zakokceš, ale ide o to to skúsiť. Garantujem Ti, že ten pocit je na nezaplatenie!

Poď so mnou do toho, je to jednoduché, ale dodá ti to energiu do dňa. A keď to začneš robiť pravidelne, tak aj do života. No niekde začať musíš, tak začni so mnou, naučím ťa, aj seba myslieť voľne, ľahko a naučíme sa netrápiť si tie naše krásne hlavičky tým, že sa všetko na mňa sype. Možno Ťa práve môj blog oslobodí od týchto vecí, ale je fakt, že potrebujem to aj ja. Poď so mnou do toho!

P. S. Ak to vyskúšaš, podeľ sa so mnou o svoj pocit, prípadne mi povedz svoj názor na môj postoj. Predstav sa mi, pozdrav ma, je mi to jedno, budem vďačný každej Tvojej správe.

Tvoj voľnomyšlienkársky bohém

sprievodca bez starostí